S padajúcim súmrakom som si urobil pohodlie pri zázračnej búdke, kde práve prebiehala prezentácia sladkého života našich celebrít. Inšpirovaný týmto podnetom a rodinným teplom, oddal som sa sladkému sneniu. Do sna sa mi začala vkrádať fráza „každý podľa svojich schopností, každému podľa potrieb“, ktorú skorej narodení isto poznajú. Predstava života celebrity sa mi začala premiešavať s otázkami. Ako by to bolo, kto by rozhodol o mojich schopnostiach. A čo keď nemám žiadne schopnosti, čo v tom prípade? Určení ľudia by ma denne na 8 hodinovú dobu zatvárali do vyhradených priestorov pre osoby bez schopností? Ako by boli zariadené, aspoň na úrovni demokratických väzenských ciel alebo len stolík a stolička obklopená holými stenami? Ako by to začalo pôsobiť na psychiku po určitom období. Odháňajúc tieto myšlienky som sa nechal preniesť do sféry, každému podľa potrieb. Namiesto sladkého obrazu brušných tanečníc na pláži, mi opäť rezonovala otázka, kde by bola hranica mojej potreby. 900? 1200? Ale veď ľudia, aj so schopnosťami, sú oceňovaní sumou 500. Analýzou tejto dilemy, so záverom, že je to správne, veď majú takú potrebu, som začal rozvíjať fantáziu, ako by som využil svoju potrebu.
Začínajúce kontúry môjho sladkého využitia svojej potreby boli prerušené reálnymi požiadavkami mojej zákonnej polovičky a zaujímavejšiu časť môjho snenia sa už asi nedozviem.
Bol to sen, alebo aj v trhovom hospodárstve existuje takáto skutočnosť? Dokázal by štát zamestnávať zamestnancov, so zákazom prideľovania im práce, a mzda by im bola vyplácaná len za príchod a odchod z pracoviska? Ale, ako sa na Východe hovorí „i tak še dá“, tak sa nechajme prekvapiť komunizmom v trhovom hospodárstve.
Údajne, prvé pokusy s tým, ako sa to osvedčí v praxi, už začali.